Čo sú skutočné hodnoty v živote ?


1669859_601835829892591_60224567_o

 

Dlho som rozmýšľala nad tým, o čom napíšem ďalší článok. Vôbec som sa nevedela rozhodnúť. Chcela som stravu a zdravie nechať na chvíľu bokom a zamerať sa tentokrát na šport. No ani to mi nesedelo. Mala som jednoducho potrebu niečo zo seba dostať. Niečo cenné a zároveň motivujúce. Niečo z vlastného života. Neprifarbené, prežité a neoceniteľné.

Možno to bude taká moja malá spoveď, ale verím, že niekomu v podobnej situácii veľmi pomôže.

 

Som človek, ktorý za posledné  3-4 roky čelí stále rovnakým otázkam a bude im čeliť po zbytok svojho života.

1. Prečo nerobím prácu v odbore, ktorý som vyštudovala?

2. Prečo som zahodila toľké roky štúdia na vysokej škole a či to nie je škoda?

 

Niekedy mám naozaj chuť povedať dotyčnému, že to je hádam moja vec, môj život a čo sa do toho stará.

Ale, nemám tú povahu. Tak mám pripravených zopár fráz, ktoré dookola opakujem – trh je veterinármi presýtený, je ťažké sa zamestnať v odbore (čo je aj pravda). Druhá fráza – ukázalo sa, že realita je iná ako som si predstavovala (tiež pravda) a odpoveď, ktorú používam, len u veľmi chápajúcich ľudí – chcem ísť inou cestou, ťahá ma to iným smerom.

Viete, čo je najhoršie na týchto odpovediach? Že v momente ma začnú ľudia bombardovať vetami, na ktoré som si už ako-tak zvykla a len sa usmejem, ale lezú mi riadne na nervy :  ” Ale to je strašná škoda, že si to nechala, veď to je taká krásna práca, to sú zahodené roky života.  Toľko času si tam zabila, to ti nie je ľúto? ”

Ak sa pustia do mojich rodičov a peňazí, ktoré museli investovať na moje štúdium, tak to je už tá najväčšia rana pod pás, akú len môžem dostať. Toto bolí zo všetkého najviac. Naozaj. Rodičia museli veľa obetovať, aby som skončila tak ťažkú a finančne náročnú školu. Veľmi to bolí, keď z niekoho úst vyjde táto veta. Pretože je to pravda.

Ale čo sú to tie najdôležitejšie hodnoty v živote ?  Ktoré roky života budú skutočne zahodené? 

Bude to tých mojich 8 rokov na vysokej škole? Alebo zvyšných 50 a viac rokov strávených v práci, ktorá nie je tým pravým orechovým pre mňa? Ľutovaním, že som nešla svojou cestou? Nadávaním na druhých, že ma prinútili ísť tam, kam som ísť nechcela? Nenávisťou k sebe samej, že som nemala dosť síl postaviť sa tlaku okolia?

Ono nejde ani tak o samotné štúdium všetkých tých medicínskych informácií, odborných termínov, chorôb, liekov atď. Áno je to ťažké, lebo niekto sa má na jednu skúšku naučiť 50 otázok a my 250. U niekoho rozsah jednej otázky je na jednu A4, no u nás na tri. Niekomu stačí si na jeden deň sadnúť nad knihy. Niekto sa na jednu skúšku pripravuje aj mesiac a nestačí to. Ak ťa profesor v blbej nálade po mesiaci učenia vyhodí zo skúšky a náhradné termíny sú všetky plné, máš chuť si hodiť slučku…..

Slzy, ktoré som v Košiciach nechala sa nedajú spočítať. V tomto je tá škola nesmierne ťažká. A tým nechcem znevažovať iné vysoké školy. Pretože, každá je v inom smere náročná. Alebo ju robí náročnou pár titulovaných indivíduí, čo si chcú niečo dokazovať.

Viete, pri štúdiu náročnej školy ide o ten boj so sebou, či to vzdáš a vykašleš sa na všetko, zbalíš kufre a vrátiš sa domov, alebo sa vyplačeš do vankúša, prežiješ ten hrozný telefonát rodičom, že to nevyšlo, pozbieraš sa a znova, a znova sa postavíš a ideš ďalej.

Nie je to o dosiahnutí určitej odbornosti a titulu, ale o tej ceste, ktorou si musíte prejsť. Prekonať prekážky, postaviť sa a kráčať ďalej…

Preto neznášam poznámky tipu, že som stratila 8 rokov života.

Žiadny z mojich učiteľov na základnej, alebo strednej škole by nepovedal, že tú školu aj dokončím. Chvíľami som bola na pochybách aj ja. Mala som povesť priemernej študentky. Išla mi len biológia, chémia, zdravotnícky krúžok a šport. No dala som to. Možno mám povahu tichého bojovníka, ku ktorej ma priviedlo karate a bojové umenia. Možno to boli knihy a motivačná literatúra, ktorá ma nakopla.

No teraz môžem s čistým svedomím povedať, že najdôležitejšie roky v mojom živote, čo sa týka sebapoznania, osobnostného rozvoja, zdokonaľovania sa vo všetkom, boli tie ťažké roky strávené na vysokej škole. Keď som vystriedala brigády od výmyslu sveta, vďaka ktorým viem, čo sa skutočne deje s potravinami vo veľkých firmách. Rybami, mäsom, chlebom, či mliekom a koláčmi. Keď sa mi pod ruky dostávala literatúra, ktorá ma prinútila zamyslieť sa nad tým, kto som, kam kráčam a prečo sa všetko toto deje…

Prišla som nato, že dôležitejšie ako sa stresovať cestou na skúšku do školy je všimnúť si padajúce listy zo stromov, veveričku, divé kačky na rieke….bociana. Že namiesto nadávania na konár, o ktorý som sa na chodníku potkla mu poďakovať, že ma vrátil späť do prítomnosti, a otočiť sa a povedať mu : tak prepáč, že som do teba kopla.

Získala som neskutočné množstvo medicínskych informácii, ktoré teraz v plnej miere využívam – ako funguje organizmus, či už po stránke biochemickej, fyziologickej, alebo patologickej. Infekčné choroby, imunológia, trávenie, vstrebávanie, hormonálna sústava, nervová, svalová, dýchacia, chirurgia, vakcíny, hygiena potravín, diagnostika, prevencia. Nie je tu miesto na všetky informácie, ktoré mi poskytlo štúdium veteriny.

A nie nadarmo sa hovorí u veterinárov – vieme, čo jeme. Vieme v akých podmienkach sa chovajú zvieratá a ako sú ošetrované a kŕmené. Ako sa falšuje med, mlieko, paštéty, párky, hydinové mäso, ryby atď., atď. ..

Ja som mala veľa možností nenávidieť ľudí v mojom okolí, ktorí sa mi posmievali, a mali ma za blázna. Mohla som sa mstiť, mohla som ich udrieť, alebo sa posmievať tiež. No neviem prečo som ich skôr ľutovala. Nikdy som nechcela padnúť na ich úroveň. Boli pre mňa príkladom toho, aká nechcem byť a nikdy ani nebudem.

Som človek, ktorý si sám sadne v meste na kávu a vychutná si ju. Sama zájdem do fitka a odcvičím si tréning. Sadnem si do parku a len tak sedím a pozorujem prírodu. Som rada sama so sebou. Možno pre niekoho čudák.

Ale, preto je pre mňa dôležitejšia vlastná cesta životom, preto titul v občianskom preukaze pre mňa nič neznamená a keď mi niekto povie “pani doktorka” pripadám si ako z iného sveta 😀

1463949_505420369565518_1338724964_n

 

Som hrdá nato, čo som v živote dokázala a čím všetkým som si už prešla. Ďakujem rodičom, nesmierne im ďakujem a je mi ľúto, že idem iným smerom, ale cítim to tak.

Absolvovaním rôznych zamestnaní, po ukončení veteriny som prišla nato, že si natoľko vážim svoje telo a život, že nehodlám pracovať na niekoho za 2 eurá na hodinu, 12 hodín denne,  a skončiť ako troska zatiaľ čo on si užíva dovolenku v Dubaji. Ak podnikať dokáže on, dokážem to aj ja. Nie som o nič horšia!

Moja práca, ale musí mať zmysel.

 

Hľadala som zmysel. Preto som chcela byť najprv záchranár a dva roky som sa pokúšala dostať na štúdium urgentného zdravotníctva. Áno, nepochybne táto práca má zmysel. Ale, časom sa ukázalo, alebo som si uvedomila, že má zmysel iba v prípadoch, keď ľudia nemôžu zato, čo sa im stane a ten človek tu záchranku skutočne potrebuje. Čo však v prípade nadváhy, infaktu, mŕtvice, diabetu a iných civilizačných chorôb?

Tým sa dá predchádzať, nemusí po nás chodiť záchranka ak sa správame zodpovedne. Nadávame, že zo záchraniek sa stal taxík pre ožranov, narkomanov a pritom si do úst strkáme ďalšiu hrsť čipsov a zapijeme to coca-colou. Potom ešte nanuk a ide sa spať. Zrazu nás čas od času prekvapí infarkt a my už len nadávame, že záchranka prišla neskoro a podávame trestné oznámenia.

Toto už nepovažujeme za taxík. To už je v poriadku.

Moja práca je ukázať ľuďom inú cestu. Cestu zodpovednosti za svoj život. Za život svojich detí a svojich starých rodičov.

Medicína, záchranárstvo, výživa, šport a láska k životu.  Päť základných pilierov mojej práce. 

A ak to tak cítite aj vy, nebojte sa zmeniť trasu vašej životnej cesty. Premyslite si, ktoré roky budú pre vás skutočne stratené. Keby som sa neodvážila počúvať hlas svojho srdca a ísť si za ním, nikdy by som nenašla lásku svojho života, ktorú teraz mám. Nikdy by som nenašla športovca, ktorý ma každý deň povzbudzuje, verí mi a rozumie. A začalo to obyčajnou fackou na karate, ktorú odo mňa dostal. Ja potom desať od neho, ale stálo to zato… 😉 Doteraz sa fackujeme…

Skutočné hodnoty sú naozaj v niečom inom.  To VY a váš život je skutočná hodnota. Ako s ním naložíte a či idete za hlasom svojho srdca, alebo sa riadite touto spiacou spoločnosťou je na Vás. Výsledky majú iba tí, ktorí si idú za svojim cieľom, vážia si všetkých drobností, ktoré im prídu do cesty, no zároveň berú život ako hru. 

 

Ako sa hovorí : ” Sú ľudia, ktorí teraz otročia v práci a pritom nechcú. Neznášajú svoju prácu, ale napriek tomu ju robia. Robia prácu, ktorú nemajú radi, prácu, z ktorej je im zle. “

” Najbohatším miestom na našej planéte je cintorín. Väčšina ľudí si vezme svoju veľkoleposť a svoje nápady spolu so sebou do hrobu. ”  

Nenechajte sa nikdy umlčať šikanovaním. Nikdy nenechajte zo seba urobiť obeť. Nepríjmite nikoho definíciu svojho života, ale definujte si ho sami.

Harvey Fierstein

249518_1376123779034_4254394_n

 

Mohlo by Vás zaujímať:

Reklama: